“To nevymyslíš” – pomyslela som si, keď som išla na dohodnuté stretnutie a vo vlaku som zazrela človeka, s ktorým som išla robiť interview. O niekoľko minút sme sa mali stretnúť v jeho projekčnej kancelárii…
Ale poďme na začiatok. K jedným z najzaujímavejších súčasných osobností dánskeho verejného života rozhodne patrí urbanista a architekt Jan Gehl.Osobnosť známa na celom svete. Vizionár, ktorý sa celý život venuje zlepšovaniu kvality života v mestách, propagátor peších a cyklistických zón a najmä myšlienky, že mestá majú byť živé, bezpečné, udržateľné a zdravé. Mestá, majú slúžiť ľuďom, nie autám, nie megalomanským architektonickým odludšteným projektom, majú poskytovať dostatok priestoru na oddych, stretávanie sa a komunikáciu vis-a-vis. Človek sa má v nich cítiť príjemne. Jan Gehl je nositeľom mnohých titulov a ocenení, je čestným členom svetových univerzít a inštitúcií. Nielen Kodaň, ale aj New York, Melbourne a mnoho iných miest na svete sa vďaka jeho projektom zmenilo na nepoznanie. /Viac o Janovi Gehlovi a jeho práci a názoroch v niektorom z ďalších blogov/.
Na interview s ním som sa samozrejme dôkladne pripravila ešte pred cestou do Dánska. V deň D, sme nasadli spoločne s mojou fotografkou do S-togu /dánsky vlak niečo medzi metrom a vlakom/ a smerovali sme na dohodnuté stretnutie. V hlave mi vírilo mnoho myšlienok a vybavovali sa mi Gehlove konštatácie o tom, že najlepším riešením pre obyvateľov miest je verejná doprava. Musela som mu dať za pravdu, pretože v Kodani funguje naozaj dobre. V pohode sa dostanete kam máte.
Sedeli sme vo vlaku, všetko bežalo ako má, mali sme dostatok času, aby sme na dohodnutý rozhovor dorazili včas. Keď odrazu… výpadok elektriny. To, čo sa stáva naozaj málokedy. “To bude len chvíľa” – utešovali sme sa. “Ešte máme časovú rezervu!” Ale minúty plynuli a vlak spokojne stál kdesi na trati. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chcel ešte v ten deň pohnúť. Všetci ale boli kľudní / ako je to napokon v Dánsku obvyklé/, ale my už sme poškuľovali po hodinkách. Nepatrí sa prísť na dohodnuté interview s človekom, ktorého čas je veľmi limitovaný… Ale čo už! Vyskočiť z vlaku sme nemohli.
Ako sme tak sedeli a debatovali, obzerala som sa po cestujúcich a moje novinárske oko zahliadlo…koho iného ako Jana Gehla ako si na konci vagóna pokojne číta noviny. Táto náhoda, či absolútne neočakávaná situácia nám nahrala do kariet. Podišli sme k nemu, predstavili sme sa a povedali mu, že práve ideme na interview s ním a radi by sme využili túto kurióznu situáciu na zoznámenie a začiatok rozhovoru. Jan Gehl sa s nami zdvorilo zvítal, milo sa usmial a čakal čo bude následovať.
“Jan” – začala som / v Dánsku sa ľudia od prvej chvíle zoznámenia oslovujú krstnými menami/, “ ste intenzívnym propagátorom verejnej dopravy, ktorá podľa Vás v Dánsku funguje perfektne, spoľahlivo, nemá výpadky je bezproblémová. A teraz tu všetci sedíme už pol hodinu a pravdepodobne veľa ľudí bude mať v dennom programe sklz.”
“To je irónia života, že práve mne sa toto stane. Mne, ktorý na verejnú dopravu nedá dopustiť a práve vtedy, keď sa máme o tejto téme rozprávať. Moje slová by mali potvrdiť, čo vyhlasujem…nič iné len irónia života. Taká malá zábavka osudu.” Jan Gehl sa z chuti zasmeje.
“Ale berme to s nadhľadom. Aspoň máme viac času na rozhovor…”
Čo dodať? Iba konštatáciu : “To naozaj nevymyslíš, to sa proste stane…!”
/Stalo sa aj Vám, že sa naplánovaná akcia vyvinula úplne inak ako ste predpokladali?/
Fotografie: Vivienne S. a Lennie Maxx