Môj svokor bol veľmi fajn človek. Vyštudovaný lekárnik, veľký milovník prírody a turista, šarmantný, galantný muž. Prosto stará, dobrá škola. Ľudia chodili do jeho lekárne veľmi radi, lebo vedeli, že vždy dokáže poradiť vhodný liek, upozorní na prípadné kontraindikácie a je dokonca kompetentný a ochotný namiešať špecifický liek, masť či tinktúru. Vyznal sa v liečivých rastlinkách a za vojny, ako lapiduch – tak sa vtedy nazývali zdravotníci – zachraňoval životy zranených vojakov. Bol nezištný a jeho manželka, teda moja svokra, si ho preto často doberala spojením „ Was hast du davon?“ Inými slovami – „Čo z toho máš?“ Vždy sa len pousmial a nonšalatne odpovedal: „Dobrý pocit!“
Niekedy bolo veľmi zaujímavé pozorovať ich manželský dialóg. Bežná konverzácia, kedy každodenné veci nemali nejaký špecifický význam, často išlo o organizačné pokyny, čo treba kúpiť, kedy vyzdvihnúť lístky na vlak, ako sa dohodnúť s priateľmi na stretnutí a podobne. Celé kúzlo však spočívalo v reakcii môjho svokra. Svoju manželku rešpektoval a nikdy sa s ňou nehádal. Vedel si povedať svoj názor, ale elegantne, bez urážania, či ponižovania. V istom veku, kedy už mal na to právo, sa začal chovať inak. Nazvala by som to lišiacky. To, čo sa mu nechcelo počuť, nepočul. Vyhlásil, že má horší sluch / a naozaj mal/, ale zasa až nie tak, aby mu unikali čo i len detaily. Keď som sa na tom občas dobre zabávala a môj muž si to všimol s prehľadom ma uviedol do obrazu: „Vieš, môj otec má od istého času diferencovaný sluch.“ Skvelé! Rafinovaná manželská sebaobrana, no nie?
Hovorí sa, že situácie sa v živote neopakujú dvakrát. Zrejme to tak bude, ale isté analógie sa vždy vynoria. Naše deti. Tie, záplavou nových technológií, majú už od detstva nielenže diferencovaný sluch, ale aj zrak. Vpíjajú sa do svojich mobilov, tabletov, notebookov s takou intenzitou, že pomaly ani nevedia kde sú, kto je s nimi v miestnosti a čo vlastne preboha od nich kto vôbec chce. Perfektne sa orientujú v sociálnych sieťach, ale dávno sú v tej sieti omotaní až po uši. A komunikácia zoči voči? Očný kontakt, sústredená pozornosť a vnímanie obsahu toho, čo hovorí človek pri vás…. To je čo?
Mobil je už organickou súčasťou ruky, tela, duše. A ako rodičia by sme v podstate mohli byť radi, že aspoň takto sme v kontakte s našimi deťmi. No radi…čo už je na tom úžasné hovoriť so synom či dcérou, ktorí sú síce fyzicky nablízku, ale oči vypliešťajú do mobilu, musia mať prehľad o každej nepodstatnej maličkosti, či šialenej fotke, ktorá sa na sieťach objaví a pritom sa tvária, že vás počúvajú.
“OK“ – poviete si. Tak keď už sú s mobilom tak organicky zrastení, aspoň budeme mať dobrý kontakt vo chvíľach, keď budú od nás desiatky, alebo stovky kilometrov vzdialení.Celý svet je v pohybe a doba a zážitkový biznis diktuje: „Užívajte si, zabávajte sa, plňte si sny, nech to stojí čo to stojí. A tak si plnia si svoje adrenalínové zážitkové pobyty, pri ktorých tuhne krv. A rodičia už dostatočne vystresovaní zo všetkého čo sa vôkol deje majú skvelú možnosť. Okamžite sa spojiť so svojimi ratolesťami / v tomto prípade už v skoro dospelom, či dospelom veku/ a vydýchnuť si, že sú v poriadku a že im je fajn. Čo iné rodič / aj keď už dospelých detí/ potrebuje viac? Len kľud v duši. A tak napíšeme smsku. Čakáme. Po hodine ďalšiu. Zasa čakáme. Nič. Po niekoľkých hodinách začujeme zvuk, ktorý nám v tej chvíli znie ako rajská hudba. Hlboký, úľavný výdych. Aj keď…dostať lakonickú, brutálne stručnú odpoveď : „Všetko v poho…“ nás na chvíľu ukľudní, ale po hodinách neistoty a čakania, je akoby smädom vyprahnutému len ktosi navlhčil pery vlhkou gázou. A neskôr sa dozviete, ak sa vôbec dozviete, že odpoveď prišla preto tak neskoro, lebo si odkaz na mobile nevšimli. Verili by ste tomu? Verili by ste, že sa niekoľko hodín nepozreli na mobil? Môže tomu vôbec niekto, kto je pri zmysloch uveriť? Alebo je to len jednoducho diferencovaný prístup, nič viac…?