“Mami, môžem Ťa o niečo poprosiť?” – prihovorila sa mi dcéra tesne pred odchodom na lyžovačku.
Hneď mi bolo jasné, že treba čosi vyriešiť…
“Už týždeň neviem nájsť svoju obľúbenú čierno bielu bodkovanú čapicu. Hľadala som všade, už som z toho na nervy…”
“Asi to nebude také horúce s tým hľadaním, keď si ju ešte nenašla” – zareagovala som. “A čo s tým mám ja?” – trochu som ju podpichla.
“Vieš, ja Ti absolútne verím, že Ty ju určite nájdeš” – usmiala sa, dala mi veľkú pusu na lice a odkráčala brázdiť snehobiele pláne. Ďakujem pekne!
Taká bezmedzná a suverénna viera v moje pátracie schopnosti síce poteší, ale nemám šajn, kde hľadať. Budhisti tvrdia, že veciam v živote treba dať voľný priebeh. Nič neznásilňovať, na ničom nenástojiť, nič neočakávať, plynúť so životom ako list po prúde rieky.
“OK, takáto filozofia má čosi do seba” – pomyslela som a nechala som hľadanie na ďalší deň. Kľud v duši a pocit, že sa veci niekedy dokážu vyriešiť aj bez gigantického úsilia a námahy.
Ráno, na ďalší deň sme sa s mojou drahou polovičkou vybrali na “neodoľateľnú a fascinujúcu” akciu dňa – nákup potravín. Skôr než som stačila naštartovať, môj zrak odrazu padol /lepšie by bolo povedať vyletel do výšky/ a na vrchole ochranných dosiek okolo mladého stromčeka na parkovisku, doslova 5 centimetrov od predného skla, trónila…čiapka mojej dcéry! Na parkovisku, kde parkujú desiatky áut, kde je pravdepodobnosť všimnúť si stratenú vec minimálna, kde je viac než isté, že nikdy nezaparkujete na tom istom mieste… A odrazu – rovno pred našimi zrakmi sa nás “pozerá” týždeň stratená čiapka. Keby sa mohla hýbať asi by nám rovno skočila do auta. A potom, že neexistuje niečo medzi nebom a zemou! Tí budhisti asi naozaj vedia o čom hovoria…
Malý dovetok – ďakujeme nálezcovi, ktorý našu čiapku zachránil. Vysielame jeho smerom pozitívne energie a veríme, že aj jemu sa udeje niečo podobne príjemné a potešujúce!