Mať dvadsať až štyridsať to je veru sveta žiť! Všetko máte pred sebou, zamestnávatelia vám nadbiehajú s dobrými, lepšími či najlepšími ponukami, ste plní síl, entuziazmu a otpimizmu. Život na vás veselo máva.
Medzi štyridsiatkou až päťdesiatkou začína ísť do tuhého, napriek tomu, že máte veľa skvelých skúseností, vychovali ste svoje potomstvo, dosiahli zopár pekných úspechov a máte ešte dostatok síl a energie dávať zo seba to najcennejšie. Predsa sa však čosi mení. Uspieť na trhu práce začína byť zložitejšie, spoločnosť vás posunula do menej atraktívnej kategórie. A čo potom šesťdesiatnici, sedemdesiatnici ? Aké majú oni vyhliadky žiť uspokojujúci život? V našich podmienkach rozhodne smutný. Trápne a ponižujúce dôchodky, napriek poctivej celoživotnej práci. A keď potom vidíte na niektorom odpočívadle na dialnici napríklad autobus z Nórska, či Nemecka, z ktorého sa veselo trúsia starí ľudia, ktorí si svoj dôchodok užívajú plnými dúškami, pretože si môžu dovoliť cestovať, užívať si, objavovať krásy života aj v zrelom veku, pochytí vás zlosť. Pretože u nás si takéto bežné veci môžu dovoliť len vyvolení, tí čo sú dostatočne prefíkaní, vedia sa tzv. obracať. A ako také “obracanie” vyzerá vieme všetci veľmi dobre.
Ale čo ak sa nebodaj dožijete osemdesiatky či vyššieho veku a stane sa vám úraz a vy ste odrazu odkázaní na pomoc rodiny, či zariadenia pre seniorov. Na to, čo za horory tu na človeka číhajú, radšej ani nepomyslieť. (Česť zopár výnimkám). Keď sa nebodaj v takomto zariadení predsa len ocitnete čo i len na chvíľku, na návšteve, môžete sa stať svedkom aj takejto situácie. Pri posteli 84 ročného pána, ktorý sa zotavuje po operácii bedrového kĺbu sedí rodina a živo diskutujú. Rozprávajú sa o tom, čo celý deň robili, ako sa všetci mali a rad príde aj na starého pána. Ten veľmi nemá o čom hovoriť, pretože sa za celý deň okolo neho ani s ním nič zaujímavé nedeje. Napokon sa syn opýta svojho otca či už za ním bola rehabilitačná sestra a či cvičili, tak ako bolo dohodnuté / a za čo napokon aj rodina platí nemalé peniaze s nádejou, že sa ich otec čo najskôr vráti do života a bude môcť ako tak fungovať). Starý pán smutne pokýve hlavou a povedal, že s ním už niekoľko dní nikto necvičil. To musí byť nejaké nedorozumenie, pomyslia si rodinní príslušníci a hneď sa vyberú za primárom, aby zistili čo sa deje. Slovutný pán primár si vypočuje sťažnosť a potom s ľadovou tvárou odpovie: “ Cvičenie s vašim otcom som sestrám zakázal!”
“Čo prosím??” – nechápavo zareaguje rodina.
“Pozrite sa, váš otec má 84 rokov. Cvičiť s ním sa UŽ NEOPLATÍ. Na čo by to bolo dobré? Náhodou začne opäť chodiť a znovu vám niekde spadne, to chcete? Preto som zakázal rehabilitačným sestrám k nemu chodiť” – zaklincuje svoju bezcitnú odpoveď. Nazvať túto situáciu šokujúcou je asi veľmi slabé slovo. Dotyčný pán primár si zrejme zmýlil svoje pôsobenie tu na zemi, pretože sa pasuje do role prinajmenšom boha, ktorý rozhoduje koho život a v akej kvalite má cenu. Ale čas pracuje, aj on raz bude starý a nejaký jeho kolega takisto usúdi, že už nemá zmysel sa s osemdesiatročným človekom “páraťˇ a nechá ho postupne , bez povšimnutia dodýchavať . Nuž darmo, pán primár. Čo človek zaseje, to aj žne. A ako sa hovorí: Karma je zdarma!