Spáva sa vám dobre? Žijete s kľudným svedomím? Teda ak nejaké máte, samozrejme. Vy, všetci kompetentní a „vyvolení“, ktorí rozhodujete o našich životoch. Vaše chaotické rozhodnutia – raz nás tu hermeticky uzavriete na tri mesiace a vzápätí na to, zasa euforicky a bez rozmyslu „rozglábite“ hranice krížom krážom – privádzajú mnohých do takmer hraničných životných situácií. Veríme, že ste sa pekne vyrekreovali a pocestovali si do sýtosti a teraz nám tu privážate aj suvenír z ciest – Coronu. Veľmi pekne vám všetkým ďakujeme a určite sú vám najvďačnejší starí ľudia, ktorí si doslova odtrpeli štyri mesiace karantény bez svojich blízkych a konečne im začalo svitať na lepšie časy a teraz ste ich len dorazili. A nielen ich, ale aj ich rodiny. Vaše bezcitné rozhodnutia sú opäť tým nemilosrdným bičom, ktorým práskate nad hlavami starých, bezbranných ľudí. Zasa sú zabetónovaní v DSSkách, pretože to je „najbezpečnejšie“. Vlastne im vysielate posolstvo, že ich budete „brániť“ zubami nechtami až do ich smrti, či sa im to páči alebo nie. Ale čo je vás potom. Nikto z vás nerozmýšľa o devastujúcej izolácii, o totálnej psychickej likvidácii, nikoho z vás nezaujíma, že príbuzní sú ochotní dať sa testovať, len aby mohli svojich blízkych vidieť. Rodinní príslušníci radšej nikam necestujú a sedia pre istotu doma, aby nepriniesli zvonka nákazu. Ale sú už naozaj na pokraji svojich psychických síl a to nehovorím o tých starkých chudákoch zavretých v opevnených zariadeniach. Najľahšie je všetko zavrieť a je pre vás po problémoch. Čo keby ste sa aspoň raz zamysleli, ako vzniknutú situáciu riešiť? Ako umožniť obyvateľom domovov stretávať sa s príbuznými, bez toho aby bol niekto ohrozený? Aha, neuvedomila som si to… to je príliš namáhavé ! A starkí aj tak nemajú silu protestovať. A príbuzní? Tí sa boja čo i len uviesť svoje meno, aby sa vedenia DSSiek náhodou nemstili a ich príbuzných „nevyhostili“. Pripomína to éru stalinizmu, kedy sa za názor ľudia jednoducho likvidovali, alebo posielali do gulagov. Kam sme to až dopracovali? Vážení kompetentní, možno by ste sa mohli, aspoň niekedy, na pár sekúnd, zamyslieť nad tým, že aj vy raz budete starí a bez vplyvných funkcií, lukratívnych postov a záujmu médií a to čo páchate na starých dnes sa vám môže zajtra vrátiť. Karma pracuje. Verte tomu! Bezcitnosť, krutosť a ľahostajnosť ešte nikdy z nikoho neurobili národného hrdinu! Bolo by načase spamätať sa a prísť s riešením hodným nielen politikov, managerov, riaditeľov, ale hlavne ľudí, ktorým na ostatných NAOZAJ záleží. Lebo len to má hodnotu. Nie vaše funkcie!
To čo sa práve u nás deje nie je ničím iným len ukážkovým chaosom. Krízové štáby už neexistujú a vzniknuté problémy si „riešte ako uznáte za vhodné.“ Každá DSS si „bačuje“ podľa svojich vlastných predstáv. Pretože NIKOHO z vysoko postavených starí ľudia v skutočnosti absolútne nezaujímajú. Nedávne prudké debaty o aplikáciách zanikli rýchlejšie ako jarný sneh, otázky karantény sa od striktných príkazov až po totálnu benevolenciu menili kozmickou rýchlosťou, o otázkach otvorenia hraníc od striktného zamietania až po bezhlavé otváranie ani nehovoriac, označovanie krajín farbami sa mení tak rýchlo ako dúha po daždi, takže nikto vlastne nevie čo je a čo nie bezpečné. Včera pán premiér spokojne vyhlásil, že všetci si užívame nevídanej slobody ako už dlho nie. No ako kto! Pán premiér, súčasťou národa sú aj starí ľudia a nevšímavosťou, benevolenciou ste ich zasa uvrhli do novodobých Bastíl. Zasa sú zatvorení a odrezaní od svojich blízkych. Opatrenia, ktoré sa prijímajú sú chaotické, nekoncepčné a rozhodne ubližujú tým najzraniteľnejším. Chaos nad chaos. Nevidíte to? Alebo je to len pohodlnejšie starých ľudí neriešiť? Prečo celú záležitosť nerieši centrálne krízový štáb ad hoc, ktorý ako jediný môže kompetentne vydávať pokyny, pretože má najucelenejšie informácie a fakty k dispozícii. Ak by teda ešte dnes existoval. Prečo ho nie je možné vytvoriť podľa potreby? V článku zverejnenom v istom slovenskom denníku sa jeden z obyvateľov domova vyjadril v tom zmysle, že sa radšej obesí než byť naďalej v karanténe a zavretý. Zamyslite sa nad tým, vážení kompetentní, o čom takýto zúfalý výkrik svedčí. Nie je to hlas jedného zúfalca. Je to hlas desiatok a stoviek ľudí, ktorí chcú žiť a chcú byť aspoň do určitej miery slobodní a chcú, aby ich zákonné právo na kontakt s blízkymi osobami bol uplatňovaný v praxi. To sa však momentálne nedeje. Práve naopak! Kedy tomu urobíte koniec?