Maxx610

Odkedy má normálny smrteľník k dispozícii GPS je svet jednoduchší a ľahší. Aspoň to som si donedávna myslela. Než som sa vydala na cestu po Slovensku. Zámerne nepíšem do Bojníc, kde bol ciel mojej cesty. Keďže nevlastním najmodernejší typ auta so zabudovanou GPS, umiestňujem si mobilnú GPS na predné sklo auta. Tak som urobila aj teraz. A pre istotu som sa pozichrovala nájdenou trasou v mobile v rámci Google maps a Waze. Takto vyzbrojená som sa s absolútnym kľudom vydala na cestu. Začiatok putovania bol super. Obe GPS sa zhodovali v tom, ako mám ísť a navigácia prebiehala simultánne, aj keď jedna v slovenčine a druhá v angličtine. Keďže do Bojníc sú asi tri väčšie možnosti ako dosiahnuť cieľ, naskytá sa tu možnosť niečo zbabrať. Ani také múdre prístroje ako GPS  nie je také ťažké zmiasť. Stačí zopár uzavretých odbočiek, prečudesné značenie a nejasné označenie práve uzavretých úsekov a GPSky sú v „háji“. Odrazu mi každá hlásila niečo iné. Keď jedna povedala : „O päťsto metrov odbočte doľava“, druhá o chvíľku zašvitorila, že o 800 metrov doprava. Takto to bežalo asi hodinu až som sa dostala bohvie kam, jazdila som po poľných cestách. Obdivovala krásnu slovenskú prírodu, rozkvitnuté vlčie maky a agáty, ale k cieľu mojej cesty som sa neblížila ani omylom. Tie dve sa jednoducho nevedeli dohodnúť. Boli ako dve rozhádané tetky, ktoré si zámerne a s chuťou protirečia. Keď som toho už mala dosť, zastavila som v akejsi dedinke a prvého okoloidúceho som sa spýtala na cestu. A bolo vymaľované. Žiadne premoderné a vymakané GPS, ale obyčajný ujko ma nasmeroval absolútne bez zaváhania a presne. Nie nadarmo moja mamina vždy hovorila: „Líná huba, holé neštěstí!“ Takže súboj džípiesiek a najmodernejšej techniky, vyhral obyčajný ľudský kontakt.