Maxx610

Nemocnica je zvláštne miesto. Asi nebude čudné tvrdiť, že tam ľudia neradi chodia a zotrvávajú v nej len v prípadoch, keď už nie je iné východisko.   Samozrejme okrem lekárov, sestričiek a personálu, pre ktorých je táto destinácia zdrojom obživy a profesionálneho uplatnenia.

Ostatným sa črtajú dve alternatívy – buď je človek chorý, teda pacient a musí sa podrobiť špecifickému režimu a svoje pohodlné domáce prostredie na čas vymeniť za nehostinné, často dosť katastrofálne prostredie a uponáhľaný personál, alebo prichádza do nemocnice ako návštevník – príbuzný, priateľ, či kolega za svojimi blízkymi. Návštevné hodiny už dávno nie sú striktne určené / čo má samozrejme svoje výhody aj nevýhody/ a tak je človek často svedkom toho, aký má zdravotnický personál prístup k ležiacim pacientom.

K jedným z najtristnejších oddelení rozhodne patrí tzv. ODCH. Oddelenie dlhodobo chorých, kde sú hospitalizovaní prevažne starí ľudia. Myslím, že ani nie je potrebné rozvádzať prečo. Jediný záblesk radosti a životnej sily im prinášajú návštevy a starostliví príbuzní. K nim patria i deti, ktoré vo svojej úprimnosti a čistote otvorene a nahlas vyjadria svoj údiv nad stavom vecí. Tak ako to vyjadril istý päťročný chlapček, ktorý bol so svojimi rodičmi navšíviť svojho dedka. Počas návštevy prišla do izby sestrička a familárne oslovovala pacientov na lôžku : “Tak ako dedo, vypili ste trošku čaju?” Malý chlapček nestačil vypliešťať okále a keď sa spamätal zo šoku opýtal sa : “Mami, môj dedko je aj sestričkin dedo? Ako to?” V tej chvíli zostala v pomykove zasa jeho mama. Ako má vysvetliť päťročnému dieťaťu, že vôbec nie je v poriadku, keď sestričky oslovujú pacientov len babka a dedko, akoby príchodom na ich oddelenie stratili meno, stratili tituly, stratili svoju dôstojnosť, že aj napriek tomu, že sú momentálne chorí, alebo nevládni, stále sú to živí a citliví ľudia, majú za sebou kus prežitého a často mnohým prospešného života a zaslúžia si aspoň ten minimálny prejav úcty, akým je riadne a slušné oslovenie. Realita je však žiaľ taká, že hodnota človeka je tu podupaná a umenšená na všeobecné oslovenia typu babka, dedo, teta, ujko …Zatiaľ to vyzerá tak, že desiatkám a stovkám ľudí, vo chvíĺach, keď im je najhoršie, jednoducho z pohodlnosti a neúcty postrácali mená … Ktovie, ako sa im bude páčiť, keď aj oni za desať, dvadsať rokov budú ležať na oddeleniach nemocníc ako kopa babiek a dedov bez mena a dôstojnosti…