Maxx610

Určite by vás ani v najhoršom, či najdivokejšom sne nenapadlo, že vám niekto z titulu moci bude diktovať a určovať, kedy sa môžete či nemôžete vidieť so svojimi najbližšími, s vašou mamou či otcom, dieťaťom či iným blízkym príbuzným. A predsa sa to deje. V tejto chvíli, každý deň, každú hodinu. Ale aby sme mocným nebodaj nekrivdili, predsa len vám čosi povolia. Hodinku raz za dva tri dni, napríklad.

Ťažké tri mesiace izolácie, ktoré sme museli stráviť vďaka zákernému vírusu, sme ako tak zvládli. Zrejme nie je človeka, ktorý by túžobne neočakával, kedy sa  prísne obmedzenia skončia a my sa budeme môcť nadýchnuť, objať svojich blízkych, potešiť chorých a postarať sa o našich starkých. Samozrejme, každý rozumný človek chápe, že je potrebné naďalej byť obozretný a dodržiavať isté pravidlá v záujme ochrany svojho zdravia a zdravia okolia. Lenže…zdá sa, že napriek oficiálnym nariadeniam a vyhláškam, ktoré rušia predchádzajúce obmedzenia, sa isté inštitúcie „zasekli“ v dobe najhoršej pandémie.

Domovy sociálnej starostlivosti plné obyvateľov, ktorí o svoje práva jednoducho nemajú silu bojovať. Zostávajú zatvorení v budovách, v izbách a sú odkázaní na to, či ich absolutistický vládca – teda vedenie domova – povolí hodinku, dve s ich príbuznými a to nie každý deň, len podľa ich mocenskej ľubovôle. A aké argumenty na príbuzných s najväčšou obľubou „vyťahujú“ ? Musíme chrániť našich starkých, aby neochoreli, lebo môže prísť druhá vlna. Áno, môže prísť druhá vlna, tretia, desiata. Korona vírus sa stal už našim neželaným „spolubývajúcim“, ale preto neprestaneme žiť. (Napokon aj bežné pandémie chrípok sú pre oslabených, či starých ľudí hrozbou. Ale kvôli tomu starých ľudí nezabetónujeme v nepriedušných priestoroch). Mnohé vedenia Domovov sociálnej starostlivosti sa až tak idú pretrhnúť od „láskyplnej“ starostlivosti o svojich klientov, že ich chránia pred životom samotným. Aj keby ich to chudákov starých malo stáť život. Faktom je, že obyvatelia domovov za dobu karantény psychicky neuveriteľne schátrali. Áno, nedostali korona vírus  (teda väčšina), ale  stratili chuť do života, mnohí nechápu, prečo na nich ich najbližší zabudli, alebo sa na nich vykašľali, prečo za nimi už nechodia. A každý, kto pozná definíciu zdravia Svetovej zdravotníckej organizácie WHO vie, že zdravie nie je len otázka fyzického zdravia, ale má mnoho zložiek a k nim patrí aj psychické zdravie a pohoda. A povedzme si úprimne. Akú pohodu, koľko minút denne môžu poskytovať cudzí ľudia, teda opatrovatelia, jednotlivým obyvateľom domova ? Ani pri najväčšej snahe a ochote nemôžu zvládnuť desiatky klientov. O osobnom prístupe nemôže byť ani reči. A aj keby sa takí opatrovatelia našli, vždy to budú cudzí ľudia.

Každý, kto len trochu vidí do tejto problematiky, (alebo stačí ak sa nad všetkým dôkladne zamyslí) vie, že za takmer štyri mesiace karantény obyvatelia domovov prežili peklo izolácie od svojich blízkych, ktorí jediní im môžu vliať energiu a radosť do ich smutného života. Od 3. júna 2020 boli zrušené opatrenia, ktoré zakazovali návštevy aj v domovoch sociálneho zabezpečenia a boli vydané len odporúčania, ako sa návštevy majú upraviť. A to už je ponechané na vôli vedenia. Zatiaľ čo niektoré sa k celej záležitosti postavili priam ukážkovo , či prijateľne ( pri zachovaní bezpečnosti a ochrany) pre všetky zúčastnené strany, iné sa stali priam ukážkovou baštou absolutistickej moci a zvuk plieskajúceho biča príkazov a zákazov musia počuť príbuzní a klienti ešte aj vo svojich najhorších snoch. Momentálna situácia je pomaly horšia ako v období pandémie. A keď sa nebodaj niektorí príbuzní dovolia domáhať svojich práv a poukážu na porušovanie osobných práv kontaktu s blízkou osobou akú odpoveď dostanú? Nepáči sa vám? Nič sa nedeje. Nech sa páči, zoberte si vašich príbuzných domov a starajte sa o n ich sami. My máme v poradovníku desiatky mien, takže čo na vás záleží! Iba zabúdajú na to, že ľudia v Domovoch sú tam z istého dôvodu a že potrebujú 24 hodinovú starostlivosť a máloktorá rodina si môže dovoliť zanechať prácu a byť doma. Aj keď má tisíckrát právo na opatrovateľku. Pretože opatrovateľky nie sú. Lepšie povedané z našich opatrovateliek sa tešia rakúski dôchodci.

Zdá sa, že moc chutí omamne! Pre mnohých je to skvelý nástroj manipulácie, ovládania a určovania kto čo smie a môže. Mocní pociťujú priam zvrátené potešenie, keď sa ich musíte doprosovať, ponižovať sa a dožadovať sa toho čo vám patrí, ale oni sú v tejto chvíli pánmi situácie. Neexistuje nikto, kto by takéto neempatické a nezmyselné konanie mohol zastaviť. Pretože práve oni majú v rukách „papier“, že je to v ich kompetencii. Je jasné, že táto problematika sa netýka väčšiny národa. Ale týka sa stále väčšej skupiny obyvateľstva a trend je jasný. Nikto nemladne a to čo sa nám zdá dnes byť ďaleko, alebo že je to problém, s ktorým my nič nemáme, sa veľmi rýchlo môže zmeniť. A dotýkať sa môže kohokoľvek z nás.

Totalitný režim sme ako tak prežili. Že by sme sa odrazu vracali do minulosti, do čias absolutistických monarchov? Všetko tomu nasvedčuje! Minimálne v niektorých Domovoch sociálnej starostlivosti. (BTW – v tejto súvislosti aj slovo sociálna starostlivosť doslova trpí a má s ňou pramálo spoločného!) Čo s tým? Buď skloníme hlavy a pôjdeme ako poslušné ovce v šíku podľa príkazu, alebo budeme  o dôležitých veciach hovoriť nahlas a často a svoje občianske práva si budeme hájiť. Snáď sa dopracujeme k tomu, že nám nikto nebude prikazovať či môžete navštíviť svojho otca či mamu a koľko minút denne vám pridelia. A je nad slnko jasnejšie, že každý kto za svojim príbuzným príde na návštevu veľmi rád a poctivo dodrží všetky predpisy a nariadenia tak, aby nikoho v domove neohrozil ! Rozhodne však treba robiť všetko pre to, aby nám pred očami a za nášho tichého súhlasu nevyrastali novodobé bašty absolutistickej a zvrchovanej moci!