Maxx610

Zákony džungle sú jasné. Prežije ten najsilnejší, najagresívnejší, najdrzejší. Prežije ten, kto má silu za seba bojovať, kto má dostatok  energie bojovať o svoje práva, vrátane tých najzákladnejších.

Naša Covidová džungľa sa od tej reálnej veľmi nelíši. Najmocnejší rozhodujú o životoch ostatných. V určitých situáciách potrebné opatrenia, ale časom strácajú na význame a tí najslabší sa stávajú ich obeťami. Slovná ekvilibristika sa stáva pre mocných veľmi obratným manévrom, ako vznešene zamiesť veci pod koberec. Slovné spojenie „najkrehkejšia skupina obyvateľov“ už dlho  plápolá v priestore ako hrdá zástava a slúži ako odôvodnenie nechuti veci riešiť. Áno, na začiatku epidémie a vo vrcholnej fáze boli dôvody izolovať starších ľudí od ostatného obyvateľstva. Ale kde odrazu zostala táto problematika?  Seniori odrazu, akoby neexistovali. Sú hermeticky uzavretí v domovoch sociálnych služieb, odtrhnutí od rodinných príslušníkov a možnosti aspoň chvíľku s nimi  komunikovať, byť v ich blízkosti. Snáď ani netreba hovoriť aké devastačné účinky takéto odlúčenie spôsobuje nielen po stránke psychickej, ale následnej a fyzickej. Situácia je už taká, že pre seniorov v domovoch sa väčšou hrozbou a ujmou na zdraví stáva sociálna izolácia, citová deprivácia než samotný koronavírus.

Áno, aj tak sa dajú veci riešiť. Teda ich neriešením, zametením pod koberec, hraním sa na skrývačku, neodôvodniteľným tichom. Zavrieť, zabetónovať, izolovať. Lebo to je najpohodlnejšie a najistejšie. Ale dokedy to budeme znášať? Keď sa dali vyriešiť bezpečnostné opatrenia v kostoloch, obchodoch, na verejnosti aj pre seniorov, v čom je problém nastaviť podobné systémy v domovoch sociálnej starostlivosti? Pretože už teraz sa ich obyvatelia nestali ničím iným len rukojemníkmi koronavírusových opatrení. A to, že systém bezpečného kontaktu nie je ničím neriešiteľným, alebo vyžadujúcim si Nobelovu cenu za celospoločenský prínos, je nad slnko jasnejšie.

Už stačilo! Pán premiér a krízový štáb, súčasťou spoločnosti sú aj starí ľudia v domovoch sociálnej starostlivosti. Aj oni majú právo na vašu pozornosť a riešenie základných ľudských práv. Nie sú to väzni. Nič nespáchali. Ich jediným „hriechom“ je , že zostarli. Ale to sa týka všetkých. Aj vás!

Dokedy, pán premiér a krízový štáb, budeme čakať než zbúrate čínsky múr, ktorý ste vystavali medzi starými ľuďmi v domovoch sociálnej starostlivosti a ich rodinami, medzi ľuďmi, pre ktorých je životne dôležité mať kontakt a oporu???